Počiatky myšlienky, že jednotlivci majú zodpovednosť za svoju spoločnosť, siahajú až po gréckych filozofov a rímsky systém zákonnosti.
V tom čase sa v histórii usiluje o to, aby v tom čase stoicizmus zdôraznil občianske povinnosti, spoločenskú zodpovednosť, dôležitosť dobrého zákona a rovnaké občianske práva. Rovnako tak môžeme spomenúť jedného z jeho veľkých predstaviteľov, Cicera, v prvej knihe „Povinnosti“, hovorí o povinnostiach, ktoré má človek voči spoločnosti a voči sebe, a navrhuje, aby existoval iba jeden pravý zákon. Tento zákon je správnym dôvodom, ktorý podľa prírody vládne nad všetkými ľuďmi, je večný a nemení sa. Povzbudzuje mužov, aby si plnili svoje povinnosti, a zakazuje im robiť zlo.
Sociálna zodpovednosť je vo všeobecnosti záväzkom, ktorý vyplynul z konania alebo opomenutia jednotlivca alebo skupiny, ktoré majú vplyv na spoločnosť; môžu spadať na osobu, organizáciu, vládu alebo spoločnosť. Tieto kroky môžu viesť k pozitívnemu alebo negatívnemu hodnoteniu zo strany spoločnosti.
V dnešnej dobe môžeme tiež povedať, že sociálna zodpovednosť sa považuje za nepovinný normatívny koncept alebo „mäkký zákon“ (tj bez právnej sily), čo viedlo nielen k rôznym pokusom alebo vnímaniu; ale k novým návrhom o inštitucionálnych dôsledkoch koncepcie. Napríklad v Rousseauovej sociálnej zmluve sa uvádza doložka, ktorá obsahuje absolútne delegovanie všetkých práv jednotlivca v prospech spoločnosti. Po tomto je akékoľvek právo jednotlivca udelené všeobecnou vôľou.
Preto môžeme povedať, že medzi týmito novými vnímaniami je pozoruhodné, že Claus Offe, za ktorý sociálna zodpovednosť má, ako hlavná funkcia v komplexných moderných spoločnostiach, pôsobiť ako mechanizmus na vytváranie a podporu „autonómnej morálky a sebakontroly“ civilizovaný zo svojich členov.
Akonáhle bude zmena vykonaná, potom bude možné lepšie rozvíjať civilizáciu zahŕňajúcu rôzne vedné odbory, zákony, mier a pokoj. V skutočnosti nie je prehnané tvrdiť, že až potom sa ľudské bytosti prejavia, pretože súčasťou nášho chápania osoby musí byť skutočnosť, že je predvídateľná, a je to jej zodpovednosť alebo povinnosť, vďaka ktorej je človek predvídateľný.
Na záver možno povedať, že zodpovednosť je sociálna cnosť, ktorá je formálne stanovená v kantianskom kategorickom imperatíve „Pracujte takým spôsobom, aby účinky vášho konania boli zlučiteľné s trvalosťou autentického života na Zemi“, vydáva vyhlásenie blízke koncepcii trvalo udržateľného rozvoja. V správe Brundtlanda (1987) sa uvádza, že „trvalo udržateľný rozvoj je rozvoj, ktorý zodpovedá súčasným potrebám bez toho, aby bola ohrozená schopnosť budúcich generácií uspokojovať svoje potreby“.
